PÁNOV KRST

Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“

Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ (Lk 3,21-22)

Lokalita, kde bol pokrstený Ježiš Jánom Krstiteľom, je v arabčine nazývaná El-Maghtas. U veriacich Židov toto miesto vyvolávalo silnú spomienku na veľké udalosti ich národných dejín. Tadiaľto, prekročiac Jordán, slávne vstúpili pod vedením Jozueho do zasľúbenej krajiny (Joz 3). Tu Izraeliti vztýčili dvanásť kameňov pre vznik svätyne. (Joz 4,19) Takisto verili, že odtiaľto Eliáš, jeden z najväčších prorokov národa, vystúpil do neba.

Sú len tri udalosti v Novom Zákone, o ktorých sa zmieňujú všetci štyria evanjelisti. Ježišov krst je jednou z nich, čo svedčí o závažnosti udalosti. (Ďalšími sú rozmnoženie chlebov a Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie.)

Otvorilo sa nebo, zostúpil Duch Svätý v telesnej podobe holubice - prítomnosť Ducha Božieho sa v celej Biblii pripomína tam, kde začína niečo nové. Na počiatku sveta – ako čítame v Knihe Genezis – sa Boží Duch vznáša nad vodami, vstupuje do počiatočného chaosu. A hoci Písmo tu nespomína konkrétne holubicu, slovko „vznášal sa“ korešponduje so symbolom vtáka.

Rovnako po potope sa objavuje pred Noemovým korábom holubica nesúca ratolesť ako znamenie toho, že doba trestu za hriech sa skončila a začína sa nový život na novej zemi, oslobodenej z moci hriechu. Obraz holubice pri Ježišovom krste takto nesie v sebe silnú symboliku - Boží Duch konečne našiel na zemi miesto, kde môže navždy spočinúť – v Ježišovi.

Je zaujímavé si všimnúť, že pri krste Pána, rovnako ako pri jeho počatí z Ducha Svätého, sa stretávame s prítomnosťou Najsvätejšej Trojice. Pri krste Ježiša Otec vydáva svedectvo o Synovi a Duch Svätý zostupuje z neba na zem a spája ich. Pri týchto veľkých udalostiach dejín spásy sa nebo spája so zemou.

Miesto Ježišovho krstu sa nachádza v blízkosti Kumránu, len niekoľko kilometrov východne od Jericha, najnižšie položeného mesta sveta. Zostúpenie Ducha Svätého na Ježiša pri krste sa teda udialo na najnižšie položenom mieste na povrchu zeme. Má to svoju hlbokú symboliku – Ježiš zostúpil do hlbín ľudskej biedy a utrpenia, aby ich vyniesol na kríž v Jeruzaleme.

Ježiša následne vidíme na mieste svojho krstu ešte raz. Prichádza sem krátko pred svojím umučením (Mt 19,1), aby nastúpil na cestu výstupu do Jeruzalema. Aj my možno máme „svoje miesto“ alebo „udalosť“, kam prichádzame, lebo cítime, že práve tam – pripomenúc si „dotyk Boha“, načerpávame silu prekonávať skúšky života.

Vieme, že Ježiš verejne vystúpil okolo roku 30. Ale tiež na základe súčasných výskumov vieme, že pri výpočte počiatku letopočtu, ktorý súvisí s dátumom Ježišovho narodenia, sa mních Dionýz Exiguus
(6. st.) o pár rokov pomýlil. Preto historický dátum Ježišovho narodenia musíme posunúť asi o sedem rokov späť. A hoci Ježiša oprávňoval dosiahnutý vek tridsiatich rokov verejne vystúpiť, na základe uvedených skutočností predpokladáme, že vystúpil až ako 37-ročný. Potom nasledovalo trojročné účinkovanie a jeho smrť vo veku asi 40 rokov. Tento fakt dnes už uznávajú všetky hlavné kresťanské cirkvi.

Je pozoruhodné, že Marek a Matúš opisujú otvorenie neba a zostúpenie Ducha Svätého pri Ježišovom krste ako Ježišov vnútorný zážitok, o ktorom možno neskôr porozprával svojim učeníkom. Evanjelista Ján uvádza ako svedka Ježišovho zážitku aj Jána Krstiteľa. Lukáš však zostúpenie Ducha Svätého na Ježiša neopisuje len ako Ježišov súkromný zážitok, ale ako verejnú epifániu, t.j. verejné zjavenie sa Boha, čo navyše umocňuje slovami Otca: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Týmto Lukáš nechce spochybniť opisy ostatných evanjelistov, len chce zdôrazniť, že skrytý tajomný zážitok, ktorý sprevádzal udalosť Ježišovho krstu, sa má stať verejne známym, aby bol na povzbudenie každému veriacemu.

Keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo a zostúpil na neho Duch Svätý. To, že sa Ježiš po krste pred vyliatím Ducha modlil, uvádza iba Lukáš. Celé Lukášovo evanjelium kladie dôraz na Ježišovu modlitbu, zobrazuje ho ako toho, ktorý sa často utiahne do samoty a modlí sa a zároveň k modlitbe vyzýva aj učeníkov. Je to prvok, ktorý u ostatných evanjelistov nenachádzame v takej miere.

v v v

            Svätý Silván (1866-1938) bol pravoslávny mních pôvodom z Ruska, ktorý prevažnú časť svojho mníšskeho života prežil na gréckej svätej hore Athos. Je o ňom známe, že už v noviciáte mával nočné videnia démonov (podobne ako farár z Arsu, don Bosco či páter Pio), s ktorými vstupoval do vyčerpávajúcich zápasov. Mocnosti temnoty buď lichotivo vyzdvihovali jeho svätosť alebo naopak sa ho snažili uvrhnúť do zúfalstva myšlienkami na jeho hriešnosť poukazujúc na možnosť večnej záhuby.

            Spolu s týmito zápasmi však vstúpila do Silvánovho života aj nesmierna Božia milosť. Zážitok vyliatia Ducha Svätého naplnil celú jeho bytosť a od tej doby neutíchala jeho túžba po hlbšom živote s Bohom.

            Od predstaveného kláštora dostal na starosť dozor nad prácou takmer dvesto robotníkov, ktorí opustili svoju vlasť, aby si zarobili trochu peňazí. Mal za úlohu rozdeliť im prácu, denne vykonať obchôdzku dielní a stavenísk. Hlboko s pracujúcimi súcítil, pamätal si ich po mene a poznával podrobnosti z ich života. Zachovali sa aj niektoré modlitby za nich. Toto je jedna z nich: „Pozri, Pane, na Gregorija, ktorý doma zanechal svojich starnúcich rodičov, mladú ženu a dve deti. Prišiel sem pracovať za kus chleba, a čo si zarobí? Aká hrozná musela byť ich bieda, že sa rozhodol opustiť rodinu... a v akej chudobe sú všetci nútení žiť tu... Naučia sa tu mnohým nerestiam, zdivočejú, zhrubnú. Pane, zmiluj sa nad nami!“

            Vnímanie duchovnej ľudskej biedy, ako i skutočnosť, že mnohí robotníci si ju vôbec neuvedomovali a nepociťovali, mu ešte viac rozšírili srdce. Začína byť stále viac vyhľadávaný mnohými mníchmi i ruskými pútnikmi, medzi nimi sú tiež teológovia, biskupi. Šíri sa jeho povesť „starca“. (Tento titul sa v pravosláví používa pre mužov veľkej duchovnej zrelosti, pričom fyzický vek tu nezohráva rozhodujúcu úlohu. Starci sú pre svoju múdrosť a svätosť radcami a modlitebníkmi na duchovnej ceste mnohých ďalších ľudí.)

            U Silvána sa začínajú prejavovať mimoriadne charizmy – dar proroctva, rozlíšenia duchov, schopnosť čítať v ľudských srdciach, dar uzdravovať. Pritom z najbližších bratov si málokto uvedomuje jeho svätosť a múdrosť, mnohí nič netušia o jeho mystických skúsenostiach a poznaní Božích vecí. Nemožno im to zazlievať, keďže Silván žil medzi nimi tak nenápadne a prosto, ako len mohol. Asi naozaj platí, že skutočná vnútorná svätosť uniká očiam sveta, ktoré radi posudzujú podľa ľudských meradiel.

            Zachovalo sa nám svedectvo istého známeho kazateľa a uznávaného muža modlitby z Kaukazu, ktorý opakovane navštívil Silvána. Bol tak ohromený jeho skúsenosťou a múdrosťou, že už ku koncu svojho pobytu na Athose ani nechcel odpovedať na otázky mníchov. „Neviem, čo by som vám k tejto veci povedal. Máte tu Silvána, musíte sa spýtať jeho,“ odpovedal raz otcovi Benjamínovi, vzdelanému mníchovi. Tým ho uviedol do rozpakov. Otec Benjamín mal síce Silvána rád, ale pre svoju intelektuálnu prevahu k nemu prechovával len akúsi zhovievavú blahosklonnosť. Nikdy mu ani nenapadlo obrátiť sa na Silvána s prosbou o radu.

            Iní spolubratia sa pohoršovali, keď bol Silván vyhľadávaný vzdelancami a teológmi. Jeden vážený mních sa raz nezdržal a opýtal sa návštevníka - teológa priamo: „Nechápem, ako je možné, že práve vy, ľudia z univerzít, chodíte za Silvánom, prostým, negramotným vidiečanom! Či vari na Athose nežijú inteligentnejší ľudia?“ Dostal odpoveď: „Životná múdrosť predsa nie je o vzdelaní.“  

Svätý Silván poznal hodnotu daru Ducha Svätého pre svoj život. Veľmi si ho vážil a každý deň oňho prosil pre seba i pre svojich blížnych. Aj my máme dar Ducha, ktorého sme získali pri našom krste. Nezabúdajme na vzácne prostriedky – modlitbu, sviatosti, svätú omšu, Písmo, ktoré nám pomôžu túto milosť v nás udržiavať a roznecovať.

(zdroje: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Lukáše, Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, Samuel Štefan Osuský, Galéria postáv Novej Zmluvy, Ján Majerník a kol., Poďte a uvidíte)